Nikolaj Vasiljevič Gogol

Pochádzal z rodiny stredných ukrajinských statkárov. Jeho otec bol vášnivý milovník divadla, písal verše aj komédie. Založil divadlo, v ktorom malý Gogoľ hral – zásadne ženské roly. Bol vychovaný v presvedčení, že je geniálne a zázračné dieťa. Po absolvovaní gymnázia odišiel koncom roka 1828 do Petrohradu, kde ho prijali do divadla, no nebol úspešný. Potom sa pokúsil vydať svoje básne a usporiadať výstavu svojich obrazov, ale stretol sa s veľkou kritikou. Napokon pôsobil ako úradník. Roky 1836–1839 strávil väčšinou v Taliansku. V roku 1844 podnikol cestu do Jeruzalema. Pred svojou smrťou prežíval Gogoľ hlbokú depresiu, začínal podliehať náboženským a mystickým náladám a pochybnostiam o zmysle činnosti a svojho diela a je pomerne pravdepodobné, že sa zbláznil. Na Gogoľovu tvorbu nadväzuje prakticky celá ruská literatúra 2. polovice 19. storočia. Za najlepšie z jeho diela sú považované poviedky, v ktorých naplno využil svoje rozprávačské umenie a schopnosť spájať reálne s fantastickým.